Osedlávam pegasa

Po dlhšom čase, prinášame niečo z vlastnej tvorby. Tentokrát je to báseň melancholického charakteru s názvom "Páry lúčiace sa pred odchodmi vlakov."

Písanie melancholických básní ide človeku akosi prirodzene oveľa jednoduchšie a vlastne môže to vyzerať tak, že celý jeho život je jedna veľká melanchólia. Preto je aj na našom portáli zverejnených tak veľa básní s pochmúrnym charakterom. V ďalších dňoch sa však už budeme sústrediť na niečo veselšie. Berieme to ako záväzok. Zatiaľ sa však ponorte do básne v nasledujúcich veršoch. Príjemné čítanie! 

Páry lúčiace sa pred odchodmi vlakov

Len jedna vec ostala by večná . Páry lúčiace sa pred odchodmi vlaku alebo lúčiace sa za súmraku dlhými bozkami a vrúcnymi slovami, nehovoriac o objatiach a dotykoch, ktoré dávajú si jeden druhému.
Koľko to potrvá? Bude to večné?
Maľovala som Ti na okná odkazy s úmyslom potešiť Ťa, dnes zdá sa mi to smiešne.
Môj dotyk si pamätá každú črtu Tvojej tváre a ani nezabúda.
Prosím, ver mi.
V hlave prehrávam si všetko, čo tým zmyslom cítila som,
a bolo by to večné, kiežby. 
Tak mala by som ťa vždy nablízku.
Potajme, cez knižku. Cez takú, ktorá v mojej hlave hniezdi a nedáva mi spať.
Mysliac na Teba nechystám sa zo sna vstať. Veď bol náš!
Je prekliatím, či radosťou snáď?
Prečo odišiel si, keď si vravel, že máš ma rád?
Milujem večnosť, ale takú čo trvá. A presne v takej večnosti milovať Ťa..potajme.
Aj keby som nebola prvá a možno ani posledná.
Kiežby si bol nekonečný ako vesmír. Ako páry lúčiace sa pred odchodmi vlakov.
Nečítajme medzi riadkami, buďme k sebe presní. Aj za cenu, že by bolelo to.
Od tej chvíle, kedy odišiel si, si mojím každodenným mottom.
Opakujem si Ťa a skúšam sa, či ťa ešte viem naspamäť.
Viem Ťa, len neviem, či to chcem. Či ma to viac neubíja, tak to prosím zmeň!
Urob niečo, povedz slová, ktorými ma upokojíš, usmej sa a povedz, že to bude v poriadku.
Vylievam si svoje srdce riadok po riadku.
A len pre Teba.
Ty o tom netušíš – si mi vzdialený, no blízky. Stále si Ťa čítam z mojej knižky, ktorá celá o Tebe je.
Moje srdce zosmutneje, keď listujem v nej a spomínam, ako lúčili sme sa pred odchodmi vlakov a chceli sme byť rodina.
A všetko je inak. Povieš si: ,, Za tak krátko?“ Viem.
Aj mne to v hlave vŕta a ťažko tomu veriť.
Už viac nespávam pokojne, neviem sa s tým zmieriť.
A všetko je tak prázdne.
Ako keď sa rozlúčili páry pred odchodmi vlakov a šiel si každý svojou cestou,

ako keď sa rozlúčili za súmraku a zaspávali každý nesvoj.